close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

In Wonderland...Again

19. february 2011 at 20:23 | Zakairra |  tvorba
Okey, na začiatok si pekne úprimne povedzme - som hrozne lenivá :D Prečítala som článok u Riku o rasizme, ale nebola som schopná (čítaj: bola som príliš lenivá) kliknúť a napísať koment xD

Už je to dlho čo som naposledy napísala nejakú poviedku...Je na tému Alice in Wonderland, a ja som milovník hlavne Burtonovskej verzie xD
Meno mačky som radšej dala anglické lebo české Šklíba je celkom fajn, ale slovenské Škľabka...no z toho som fakt nemohla :D
Snáď túto pohromu prežije človek, ktorý to prečíta :D :D





Sedela vo svojej izbe a v jemnom svetle bolo vidieť, že má lesklé oči od plaču. Po tvári jej skĺzla ďalšia slza a keď sklopila hlavu do tváre jej padli pramene dlhých čiernych vlasov. Pocity, ktoré vtedy pociťovala boli na pohľad jasné - smútok a beznádej.

Naraz sa postavila a otvorila okno, cez ktoré vyšla na balkón. Bola noc a jediným svetlom boli pouličné lampy, ktoré matne osvetlovali cestu. Milovala ten pocit, keď sa mohla nadýchnuť chladného nočného vzduchu, ktorý jej prinášal útechu a akési pochopenie.
Nastražila uši a počula zdola zvuk telky, ktorý bol jediným zvukom čo narušoval nočné ticho. Ešte raz sa nadýchla nočného vzduchu a potom vstúpila naspäť do izby. Zo skrine vybrala číňany a obliekla si dlhý čierny kabát. Potichu vykĺzla z izby a zbehla dolu po schodoch. Nazrela do obývačky, kde uvidela svojho otca ako sedí na gauči s pivom v ruke. Odkedy zomrela jej matka sa o ňu vôbec nezaujímal. Prešla okolo otvorených dverí a vysúpila von. Pocítila príval čerstvého vzduchu a inštinktívne zamierila doprava. Zhruba po pol hodine dorazila k hlbokému a temnému lesu, ktorý pôsobil celkom strašidelne, ale ju nevystrašil. Každý deň do tohto lesa chodievala a bola spokojná s tichom, ktoré sa ním pokaždé rozliehalo.

Dnes však nehľadala tiché útočisko, hľadala niečo čo tu pred rokmi ako malá objavila...
Dorazila až k veľkému dubu, ktorý sa týčil neuveritelne vysoko a ona sa nachvíľu zahľadela do koruny tohto majestátneho stromu. Podišla až k samotnému kmeňu a prstami sa jemne dotkla kôry, ktorá strom chránila. So zaujatím sledovala štruktúru kôry a prstami jemne brázdila po celej šírke stromu.
Zpoza oblaku sa objavil mesiac, ktorý obdaril les farbami typickými pre mesačné svetlo a ona s úžasom sledovala ako sa všetko okolo nej zmenilo.
Padala....
Padala hlboko, na miesto, ktoré hľadala. Nevedela prečo ho hľadala, ale teraz všetko pochopila. Spomienky sa jej vrátili a ona sa ich v úžase pokúšala chytiť a ponoriť sa hlbšie do celej etapy života, ktorá pred ňou bola ukrytá a ona si ju nikdy nevšimla.
Dopadla na zem, až príliš mäkkú na to, aby bola skutočná. Rozhliadla sa okolo seba a s úžasom otvorila ústa.
Bola tu, dostala sa až sem.

Mala iba osem rokov keď zablúdila v lese tak podobnom tomu, kam chodieva teraz. Bola unavená a tak si lahla do trávy ku koreňom starého stromu. Kým ju celkom premohol spánok stihla ešte zazrieť nezvyčajne veľkého čierneho králika. Chcela sa postaviť a bežať za ním, ale viečka jej oťaželi a ona sa nezmohla na to znova ich otvoriť. Zaspala a keď sa zobudila -   

Rozhliadala sa okolo seba a celkom ju pohltilo to, čo videla. Pred ňou bol kamenný chodník, ktorý pôsobil veľmi staro a inak sa všade okolo nej rozprestieral les. Nebol to však les, v ktorom bola predtým, nie, tento bol iný. Presakovala z neho mágia. Mám ísť ďalej? Váhala, ale nakoniec sa vydala po kamennom chodníku, ktorý viedol nevedno kam. Celú cestu bola ostražitá a obzerala sa, ale neuvidela ani ten najmenší pohyb.
Chodník sa začal rozširovať a jej sa naskytol nezabudnutelný pohľad na veľkú lúku. Uprostred lúky stál stôl so stoličkami. Nevedela či sa jej to sníva, alebo je to realita. Sedel tam ten čierny králik, ktorého videla ako malá, sedel tam kocúr pôsobiaci až strašidelne veselo a sedel tam aj vysoký muž s červenými vlasmi a klobúkom na hlave. Ten si ju všimol ako prvý.
"To nie je možné! Pozrite priatelia, Alica sa nám vrátila."
Zostala tam rozčarovane stáť a nemohla odtrhnúť zrak od jeho zelených očí. Odkiaľ ma pozná? Nestihla si ešte utriediť myšlienky a muž sa jej už na niečo pýtal.
"Vyrástla si odkedy som ťa videl naposledy. Koľko máš rokov?"
Na tvári mu hral priatelský úsmev a tak zo seba po chvíli dostala odpoveď:
"J-Ja..M-Mám šestnásť," nachvíľu sa zamyslela a potom dodala: "vlastne sedemnásť. Dnes oslavujem narodeniny."
"Oh, to je doba! Predpokladám, že si nič nepamätáš, je to už dávno..."
Čakala či bude pokračovať, ale zostal tam stáť so zamysleným pohľadom a prezeral si ju. Pozbierala trocha odvahy a opýtala sa:
"Ako sa voláte, pane?"
Muž sa zasmial a milo odpovedal:
"Hovoria mi Klobúčnik."
Bolo to ako ďalší príval spomienok. Zatiahli ju do toho víru a hádzali ju o steny a ona sa zúfalo pokúšala zachytiť aspon pár myšlienok.

...voláš?.....som Alica....Klobúčnik....Zázrakov...Dáš si čaj?....Dáš si čaj?...Dáš si čaj?...

Posledná veta jej stále znela v hlave a po chvíli ju počula aj z úst Klobúčnika.
"Dáš si čaj? Je bylinkový," venoval jej jeden zo svojich úsmevov a pokračoval "možno ti pomôže rozpomenúť sa."
Jemne prikývla a pristúpila k stolu.
Sadla si vedľa kocúra, ktorý sa zašklebil a predstavil sa:
"Ja som Cheshire, boli sme priatelia keď si tu bola vtedy, ale asi si ma už nepamätáš"

Ja som ti to hovoril....Cheshire....Uvidíme sa?....Klobúčnik povedal...Dávaj.....pozor...na....

Sklonila hlavu a pozrela do zeme.
"Prepáč. Ja..Ja som nechcela zabudnúť."
Po tvári jej stiekol pár sĺz, ale Klobúčnik ju hneď začal utešovať.
"Samozrejme, že si nechcela zabudnúť, Alica. My to vieme. Ale keď si odišla, proste si musela zabudnúť. Spomienky sa ti budú vracať pomaly, ale pokial chceš spolu poskladáme celý tvoj príbeh keď si tu bola."
Povzbudzujúco sa na ňu usmial a ona mu úsmev opätovala.
"Ďakujem." Zašepkala a započúvala sa do príbehu, ktorý jej Klobúčnik ropzrával.
Hovoril o tom, ako ju našiel pri bráne do Krajiny Zázrakov, o tom ako musela zjesť koláč, vypiť záhadné pitie... O tom ako cestovala na jeho klobúku a ako sa hrala na schovávačku s neviditelnou Cheshire.
Tušila, že ropzrávanie sa blíži ku koncu. Klobúčnikov hlas zosmutnel keď jej hovoril ako to dopadlo.
"Začala sa vojna. Nevedeli sme či vyhráme, a tak sme urobili čo sme uznali za vhodné." Odmlčal sa a keď zostal ticho Cheshire zaňho dokončil.
"A tak sme ťa odviedli späť k bráne a do reálneho sveta. Dúfali sme, že raz nájdeš cestu späť až..až bude po všetkom."
Tentokrát to bola ona kto sa usmial.
"A ja som cestu našla."
Cheshire sa zneviditelnil a objavil sa na konári nad nimi.
"Áno, naša malá Alica sa vrátila. Zostaneš tu s nami?"
Pomyslela na otca, ktorého nechala tú noc v byte. Pomyslela na školu, kam nikdy nezapadla. Nie, nebude jej to chýbať.
A keď pozrela do Klobúčnikových očí, už si bola istá.
"Zostanem."
Dopila svoj bylinkový čaj a usmiala sa.
"Tentoraz navždy."
 


Comments

1 Rikutharia Yuri de Natsume | Web | 20. february 2011 at 17:36 | React

to bolo krásne, až dojemné ty lenivec xDDD
celkom by ma zaujímalo, ako môže niekto nazvať kocúra Škľabka XD fakt, ja Slovákov nikdy nepochopím xD
obula si číňany?! aké poetické :D
btw, zaki-chan? XD neviem, či som to už vedela, alebo si to len našlo dostatočne veľkú únikovú cestu, ale si yaoistka? XDDDD

2 Rikutharia Yuri de Natsume | Web | 23. february 2011 at 16:31 | React

už zase máš nový design?! XD ako je pekný, to musím uznať ale za tým "zeleným" mi bude smutno :( :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.